12. júna 2014 na poludnie, keď lietadlo pristálo na letisku Ťiang-pej a dvere kabíny sa otvorili, vzduch, ktorý vnikol dovnútra, prinútil ľudí inštinktívne ustúpiť - bolo to akési vlhké teplo, ako vyžmýkaný uterák pritlačený na vašu tvár. Asi tucet ľudí z predajného tímu NAVI Titanium si schmatol kufre a vyšiel z príletovej zóny a za menej ako desať minút sa im tričká lepili na chrbát. Starší predajca, ktorý viedol tím, sa zasmial a povedal: "Toto je Chongqing-Chongqing v júni sa neobťažuje zdvorilosťami."
Na ceste z letiska na polostrov Yuzhong auto stále stúpalo, otáčalo sa a znova stúpalo. Za oknom boli vrstvy budov; niektoré strechy boli na úrovni základov susedných budov a niektoré vyvýšené cesty prechádzali oknami obytných budov. Niektorí ľudia sa naklonili cez okno a povedali: "Toto mesto je dlhé a vzpriamené." Vodič, miestny, pri riadení volantu hrdo vysvetľoval, že žiadna cesta v Chongqingu nie je rovná a keď si na to zvyknete, nebudete sa ničoho báť. Túto frázu neskôr opakovane citovali viacerí členovia tímu, pretože mi naozaj pripomína predajnú metaforu.
Popoludňajší itinerár začal v Chaotianmen. Obe rieky sa tu zbiehajú: rieka Jialing je čistejšia, zatiaľ čo Yangtze je zakalená. Pozdĺž hranice je vidieť jasnú hranicu, pomaly rozdrvenú vírivým prúdom. Tím stál na schodoch v doku a sledoval kalnú rieku, ktorá sa valila po prúde. Práve prišlo obdobie júnových záplav a hladina vody bola vyššia ako zvyčajne. Vedúci tímu nevysvetlil veľké princípy, len nechal všetkých desať minút stáť. Neskôr povedal, že výberom tohto miesta ako prvej zastávky bolo umožniť každému jasne vidieť jednu vec: dva prúdy vody prichádzajúce z rôznych smerov a spájajúce sa do jednej veľkej rieky.

"Je to rovnaké pre nás na domácom a zámorskom trhu, online a na výstavách, všetci sa nakoniec zbiehame na jednom mieste." Večer sme išli do jaskyne Hongya. Na útese pri brehu rieky viseli budovy na stĺpoch s jedenástimi poschodiami zhora nadol, z ktorých každé bolo plné ľudí. Aby ste sa dostali dnu, aby ste videli rieku, museli ste zísť po schodoch dolu a potom vyliezť po jednom.
Starší kolega v tíme začal v polovici dýchať, držal sa zábradlia a povedal: "Toto nie je teambuilding, toto je test kondície." Mladík bol naopak veľmi nadšený, cestou počítal kroky a dokonca sa na jednom poschodí aj spoločne odfotil na vyhliadkovej plošine. Fotografia bola neskôr vyvolaná s pozadím radov svetiel; osoba bola odfotená veľmi malá, ale jemne sa usmievala.
Večera bola pripravená v starej hotpotovej reštaurácii, v hrnci sa valil červený olej, staré drevené stoly a ručne písané ceny na stenách. Hneď ako sme si sadli, majiteľ zapol televízor a povedal, že dnes večer je niečo veľké – otvárací zápas majstrovstiev sveta 2014, Brazília proti Chorvátsku a začína sa São Paulo. Takže to jedlo trvalo viac ako tri hodiny. Kačacie črevá v hrnci boli stále horúce a v televízii Neymar v 29. minúte vyrovnal, penalta v 71. minúte viedla k prevahe a Oscar v nadstavenom čase stanovil skóre na 3:1. Každý strelený gól v reštaurácii FIFA vybuchol a neznámi ľudia pri vedľajšom stole otáčali hlavami, aby štrngali pohármi. Niektorí členovia tímu si povzdychli a povedali, že celé roky nevideli celý zápas: "Väčšinou, keď sa vrátim zo služobnej cesty, chcem len spať, ale nemám to srdce sledovať zápas." V tej chvíli si všetci uvedomili, že budovanie tímu sa skutočne začalo práve od tej noci.
Nasledujúce ráno sme išli do Ciqikou. Pod schodmi sa leskli kamenné platne starej ulice a na oboch stranách boli obchody, ktoré predávali točené cesto, ručne vyrábaný cukor a použité knihy. Skupina nemala jednotné usporiadanie; len povedali: "Stretneme sa na poludnie v prístave," potom sa rozišli. Niektorí vkĺzli do čajovní, aby si vypočuli kúsok sečuanského operného spevu, niektorí vyhrabali v stánkoch so starými knihami niekoľko priemyselných manuálov z 90. rokov a niektorí jednoducho sedeli na schodoch pri rieke, stratení v myšlienkach. Tento druh neformálneho usporiadania bol zámerný – vedúci tímu predtým, ako sa vydal na cestu, povedal, že tento tím bol zvyčajne nabitý číslami a cieľmi, pričom mu chýbali nie aktivity, ale prázdne miesta.


Popoludní tretieho dňa skupina usporiadala jedinú formálnu kontrolu tohto teambuildingového podujatia v čajovni na brehu rieky v okrese Yuzhong. Žiadne projektory, žiadne PPT – len tucet šálok okolo dvoch spojených stolov. Konverzácia klesala od výkonnosti v prvej polovici roka k niekoľkým klientom, s ktorými sa dlho rozprávali, ale nikdy sa nezrealizovali, problém, že vždy boli pomalí pri citovaní cenových ponúk, a dokonca aj o zahraničnom klientovi, ktorý zmenil objednávky z dôvodu oneskorenia dodávky. Mladý predajca hovoril o svojom prvom samostatnom sledovaní objednávok, nepochopení špecifikácií klienta, odoslaní vzoriek a vrátení. Kým sa odvážil poslať ten ospravedlňujúci e-mail, sedel v kancelárii až do polnoci. V tomto bode sa odmlčal a povedal: "Dnes je to ťažšie povedať ako vtedy." V miestnosti bolo na pár sekúnd ticho, potom mu niekto nalial šálku čaju.
Štvrtý deň ráno sa skupina zámerne vybrala na ľahkú železničnú linku 2, len aby videla, ako vlak prechádza stredom obytnej budovy v Lizibe. Ľudia vo vnútri žili ako zvyčajne, akoby sa nič nestalo. Kolega stál vo vozni, držal telefón a dlho fotil s tým, že ich chce odviezť domov, aby ich dcéra videla. Keď vlak opustil stanicu, vozeň sa mierne zatriasol a cez medzery medzi budovami sa za oknom prehnala rieka.
Po štyroch dňoch sa tím na letisku Ťiang-pej rozpustil a každý si vybral svoju vlastnú trasu. Pred nástupom starý kolega, ktorý bol unavený v jaskyni Hongya, potiahol rukoväť kufra a povedal niečo, čo všetkých dlho rozosmialo: "V Chongqingu máte slabé nohy, keď prídete, ale keď odchádzate, nohy sú stuhnuté." Veliteľ tímu sa nesmial, len ho potľapkal po pleci. Pravdepodobne premýšľal o niečom inom: svahy, ktoré vyliezli počas týchto štyroch dní, a trasa, ktorou tím išiel ďalej, boli v skutočnosti tou istou cestou.

